KRSTNÝ OTEC VO SVETLE EVANJELIA

            „Aký je ten film príťažlivý!“ povedal istý muž po tom, ako videl americký film Krstný otec, ktorý roku 1972 natočil režisér Francis Ford Coppola. „Keď človek vyjde z kina, povie si uznanlivo ,In fondo erano dei grandi uomini!‘ – ,vlastne to boli veľkí mužovia!´ A pritom to boli obyčajní zločinci!“
            Krstný otec je film plný krutého násilia. A predsa miliónom ľudí učaroval ako epopeja o živote, láske, nenávisti, umieraní. Tieto témy sú vo filme spracované s technickou dokonalosťou, ktorá umocňuje konečný efekt – divák je tak fascinovaný, že zabudne, že vo filme ide o zlo. O veľmi veľké zlo.
            Ale naozaj si nevieme z tohto filmu nič vziať pre život?
            Skúsme sa pozrieť na dve takpovediac nesmrteľné scény. Scéna prvá. Člen klanu Corleone, Sonny, veľmi miloval svoju sestru. Tá bola vydatá za člena konkurenčného klanu Tartaglia. Jej muž sa voči nej správal násilnícky. Raz ju zvlášť kruto zbil. Ona sa v telefóne posťažovala svojmu bratovi. Sonny, muž prudkej povahy, skočil do auta neozbrojený a sám ako zmyslov zbavený vyrazil sestre na pomoc. Márne boli pokusy jeho spoločníkov zatarasiť mu cestu. Šliapol na plyn a zmizol im z očí. Došiel však len na diaľnicu. Tam ho už čakala smrť v ohni samopalov. Sám sa dostal do pasce.
            Scéna druhá. Sonnyho brat, Michael, ktorého hrá Al Pacino, ide navštíviť svojho umierajúceho otca, šéfa klanu, ktorého vo filme stvárnil Marlon Brando. Vtom vidí z okna, ako dolu na ulici zastavujú autá. Z nich vystupujú muži v klobúkoch a dlhých kabátoch so samopalmi v rukách a obkľučujú budovu nemocnice. Michael sa zdá byť stratený, pretože ani on, podobne ako vtedy Sonny, nemá zbraň a je sám. Napriek tomu nestráca pokoj. Postaví sa rozkročmo do vchodu nemocnice s gestom muža odhodlaného strieľať. Takú šialenú odvahu mohol mať iba ten, kto si bol istý pohotovou paľbou ďalších za sebou schovaných ozbrojených mužov. Tí však existovali iba v strachom roznietenej fantázii útočníkov. Preto naskákali do áut a opustili scénu.
            Môžu nám byť zločinci z filmu v niečom príkladom? Istotne vo svojom nasadení. Tak, ako oni bojujú o život a o dosiahnutie svojich cieľov, máme i my s nasadením svojich síl usilovať o život v Duchu a dosiahnutie Božieho kráľovstva.
            A ešte niečo si od nich smieme vziať pre náš život. Konkrétne pre oblasť duchovného boja. Sonny zomrel, pretože konal impulzívne, bez schopnosti rozpoznať zradu a lesť. Nepočúval radu priateľov, naopak, nechal sa viesť neskroteným pudom, ktorý ho nakoniec vohnal do pazúrov smrti. Vieme, že takto obrazne z našich duchovných bojov vychádzame aj my, keď nerozlíšime dobro od zla a necháme sa unášať pudom a vášňou.
            Inak nám film líči Michaela. Je úplne sústredený, schopný neustále, intenzívne a triezvo hodnotiť situáciu. Jeho konanie vychádza z neustáleho rozlišovania „správneho“ od „nesprávneho“. Jeho gestá sú tak premyslené, esenciálne a efektívne, že človeku prichádza na um prirovnanie, ktorým súčasníci charakterizovali svätého Ignáca: contemplativus in actione. Preto Michael nielen prežije, ale po smrti otca nastúpi do čela klanu.
            Niekedy viac človeku dnešnej doby ako „nezáživná“ zbožná literatúra napovie napríklad aj svetský film, ak je videný vo svetle evanjelia. A vlastne aj našou povinnosťou je skúmať svet - neodhliadať od neho, neodmietať všetko, čo je jeho súčasťou. Ale naopak, zaujímať sa o jeho dianie a ho interpretovať - ale cez Slovo Božie. Výstižne to vyjadril teológ Karl Barth vo svojom výroku: „Kresťan by mal žiť v jednej ruke s novinami a v druhej s evanjeliom.“